Bláznivá cesta za šťastím [2. diel → Hurá do Japónska!]

20. ledna 2011 v 8:14 | Omenka * |  Bláznivá cesta za šťastím
Bláznivá cesta za šťastím by Omen
Nech sa lúbi ^^


Predchádzajúci diel :


" ... a aj tento zmrzinár mi bude chýbať!"

Po 10 minútach som dokončila svoj zoznam nepochybne dôležitých vecí, ktoré sú potrebné k môjmu životu.

"No len nepovedz, že ti budú chýbať aj tie zelené smetiaky"

Bože. zasa sa snaží byť vtipný. Asi bude tiež blonďák ako ja. To by aspoň z časti vysvetľovalo prečo je idiot.
Ja som blondýna od narodenia, u mňa je nižšia inteligencia samozrejmá.

"SI neuveriteľne talentovaný v tom, ako sa snažíš byť vtipný. Dám ti radu do života, prestaň s tým.." sexi tvárička a a úsmev, ktorý iba dokazuje výšku môjho IQ spôsobil Ichigovi záchvat smiechu.

"Dávaj pozor! Nechcem umrieť ako prísada do vietnamského kebabu!" kričím na neho lebo vidím, že prešiel do protismeru a oproti nám sa rúti mladík na motorke.
"Veď kľud.. Teraz doprava však?"

"Hej hej.. Ale vylož ma tuto na rohu" Ukázala som na parkovisko pred krčmou, ktorá je mi dôverne známa. No čo. Aj ja sa viem zabávať.

Ako poslušný psíkmi tam zastal, niečo si popritom zamrmlal popod fúzy, ktoré nemáa vystrčil ma von z auta. Dupol na plyn a ja som tam ostala stáť v obláčiku dymu.
Fuj, ale ako to smrdí. raz toho magora určite zabijem. Napíšem si to do diára.

"Suzuki nazdar, čo ty tu?"

.............































Zastavil sa pri mne Felipe.Milý to chlapík, aj pekný je. Lenže, je gay. Chudák, dosť veľa si kvôli tomu vytrpel. Ale odkedy má priateľa, nerieši to. Možno. Pravdepodobne. Určite.

"Jéé Felipe, ahoj. No idem do školy. Posledný krát tu v Barcelone"
"To odchádzaš už dnes?" zatváril sa zmeteno.
"Nie nie, až zajtra" Múdro som mu to vysvetlila.

"Ach, budeš mi chýbať. Ale v Tokio je skvele. Komari tam tiež býval. A myslím, že sa tam aj chce vrátiť. Možno sa uvidíme"

Usmial sa. Ale ako, bože tak nádherne.
Niekedy ma naozaj štve, že tí dokonalí muži sú tiež na mužov.
Mimochodom Komari je jeho priateľ a čisto medzi nami, vyzerá božsky.

"Snáď áno" úsmev som opätovala a chcela som sa rozlúčiť. Ale on je nenormálne tvrdohlavý.

"No počkaj, kam myslíš, že ideš?" chytil ma okolo pása a zdvihol do vzduchu.
Samozrejme mi bolo hneď jasné čo má v pláne. Ach jáj.

Prehodil si ma cez plece ako vrece hrušiek a rozbehol sa smerom ku škole. Ku našej pochopiteľne.

"Pusti ma! Študujem právo a toto je únos!" kričala som ako zmyslov zbavená, no on ma cez svoj smiech asi nepočul.

Možno mu zaľahlo v ušiach. To není dobré.

"Doprava! Nie počkaj doľava choď! Koník DO-ĽA-VA!"
"Rozkaz paní.."
"Som slečna!"
"Chápem vás teta" smial sa stále.

Fajn. Dosť srandy.. Teraz začína zábava!
Jedna z mojich najobľúbenejších viet. Mám ich ešte 58.

"Koník stáť"
"Požiadavka sa zamieta teta. Koník potrebuje spotrebovať energiu"

"Lenže už sme pred školou, ty energetický kobylec"
"Kobylec?"
Konečne zastavil, pustil ma a čudne sa na mňa pozrel.

Klídek, ja nehryziem.. No dobre možno malinko.

"Tak ak je kobyla žena koňa, tak muž koňa musí byť kobylec!" vytiahla som svoje bezchybné teórie o menách pohlaví zvierat. Felipe len pokrútil hlavou, ale smial sa.
Čo je na tom vtipné? Nechápem.. Nevadí.

"Čo vymyslíš nabudúce?" Spýtal sa celkom zvedavo.

"To je vo hviezdach, takže ak ma neožiaria tie biele bodky, alebo nejaký ufónec tak asi nič veľkolepé" úsmev č. 4, zakývať Felipemu a ide sa do triedy.
...

Keď vchádzam do triedy zaznoví.
"Vždy na čas" zahlásim a radostne si poskočím.

"Áá slečna Nasaki. Stále v rovnaký čas.. Prosím posaďte sa"

Profesor Carlos. Postarší pán.. Šedivé vlasy, tmavé oči, okuliare. Nízky, plnšej postavy. 
Mám ho asi zo všetkých vyučujúcich najradšej.

Uznávam jeho humor. Je dokonalý. Výroky bez premýšľania, ktoré nikto okrem mňa nechápe.
Niekedy mám pocit, že to nehcápe ani on sám.

"Jasné pán generál. Ako rozkážete"

Idem na svoje miesto a tvárim sa ako vojak na fronte v Iraku.
"Hlásim, že si sadám pán generál"

"To ma teší slečna Nasaki. Takže mládež, dneska sa učiť nebudeme. Máme pozvanie na požiarnickú akciu na námestí, ktorá sa bude konať zajtra. Tým pádom dnes budeme cvičiť. Ešte musíme vybrať 4 ľudí, aby sme mohli súťažiť"

Toto si nemôžem nechať ujsť. Neexistuje akcia, do ktorej by som sa nezapojila. A teraz toto! Blbé Japónsko! Nikam nepôjdem, idem sa hrať na požiarníka.

"Takže by to mohli byť.. napríklad Pedro, José, Caren a María"

Všetci pozreli mojím smerom a videla som ich nechápavý pohľad. Doslova sa pýtali prečo nejde Suzuki?

Je mi blbé im to vysvetľovať. Radšej som len mykla plecom a ďalej to neriešili.
Tento deň ubehol až príšil rýchlo.
Kto by si bol pomyslel, že posledný deň mi ubehne najkratšie. Možno to bude tým, že nám z dôvodu tej akcie odpadli posledné tri hodiny. Kto vie.

Presne o 13:15 som sa stretla s Libiou. Je to moja najlepšia kamarátka odjakživa. Samozrejme s ňou prišli aj Alicia a Isabela.
Rozhodla som sa pre najbližšiu kaviareň.

Nuž, oznámila som im, že zajtra odhcádzam do Japónska. Vyplakali sme sa, sľúbili sme si, že si budeme každý deň písať... A tak veď to poznáte.

Strávili sme tam celé popoudnie. Vlastne som sa domov dostala až o šiestej. No čo. Zbalím sa rýchlo.
...

Doma ma čakal nepekný zážitok.
Ešte som len otvorila dvere.. A už na mňa otec spúšťa dlhý dlhý preslov..
Kývam hlavou na dôkaz toho, že jeho slová sú poučné a po dvoch minútach ma to prestane baviť.
"Idem sa zbaliť" Usmejem sa a lietam si po doma ako vtáčik.
Po dvoch úmorných hodinách si konečne sadnem na posteľ a zhlboka si vydýchnem.

Nemám energiu ani na sprchu. Ani zuby sa mi čistiť nechce. Nevadí... Jeden deň to prežijem.
Ľahnem si, pretiahnem si cez hlavu perinu a ani neviem ako zablúdim do ríše snov.

Náspedujúci diel :

3. diel → Čo to?!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 writterworld writterworld | Web | 20. ledna 2011 v 14:47 | Reagovat

Ahoj , Koffi už som späť .

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Adminská kniha                         Adminský chat