No tenéis miedo! Muhehe. (Part DOS)

6. února 2011 v 13:48

Zadaj tému, urob zmenu. Poviedka č. 1

Príjemné čítanie :)

Zastali sme, až keď sme si boli na 110% istý, že nás nevidí. Náš zrak sa upieral na obrovský hrad, ktorý stál pred nami.

Všade sa rozprestieralo to zabijácke ticho noci. Mala som chuť z plného hrdla zakričať. Lenže na to som už nemala silu a ani dych by mi nestačil. 

Jeremy na tom bol asi najhoršie. Triasol sa, zreničky mal rozšírené. Ani sa mu nedivím. Keby ten muž zastavil pri mne. Umrela by som na infarkt. RT, ten však mal odvahy za všetkých dokopy. Prvý vkročil do hradnej brány.

My sme nezaostávali, no držali sme si od neho menší odstup. Čo ak by na neho niečo vyskočilo? Istoty nie je nikdy dosť.

Dobrých 15 minút sme prechádzali cez hradné chodby. Stále som sledovala cestu za nami, aby som vedela ako sa vrátiť preč. Pre najhoršie prípady...

Ale najhorší prípad prišiel skôr ako ho ktokoľvek čakal.
~~~

Ocitli sme sa v korunovacej sále. Aspoň tak som to usúdila podľa veľkého trónu a obrazov vyvesených po stenách. Samozrejme na nich nechýbali ani pavučiny.
V strede miestnosti bol veľký kamenný stôl.

A na ňom ukrižované telo. Celé od krvy, oblečené do starých čiernych šiat.

Podišla som k nemu bližšie.
~~~

Hradom sa rozliehal krik. Môj krik.

"Veď to je.. " Ani RT nechcel veriť tomu, čo videl. Jeremy bol bledý. "Aysha..." Zašepkal.
RT ju jemne pohladil po ruke.

"Nechytaj sa jej!" Odstrčila som ho od nej.

Vydesene som na neho pozerala. Oči sa mu sfarbovali so červena. Začal sa dusiť. Pribehol k nám Jeremy a snažil sa mu pomôct. Náhle prestal dýchať.

"Myslím, že by sme mali odísť..." Navrhla som. Jeremy na znak súhlasu prikývol hlavou a vybrali sme sa po svojich stopách naspäť.

Akonáhle sme prekročili prah sály, Ayshine oči sa otvorili. RT v tej chváli vstal.

"Za nimi" Zaznelo chraplavým hlasom a on sa rozbehol za nami.
Rozbehli sme sa aj my.
"Kadiaľ teraz?!" Kričal hystericky Jeremy.
"Ja neviem! Tadiaľto sme určite nešli!" Na hádky však nebol čas. Naháňal nás polo-mŕtvy RT, a za ním sa náhlila kopa čudesných stvorení. A určite ani ejden z nás nechcel zostať a nechať sa zabiť. Prípadne skončiť ako jeden z nich.
~~~

Nejakým zázrakom sa nám podarilo dostať z hradu. Nanešťastie.. Ocitli sme sa v aréne. Lepšie povedané, bolo to skôr cvičisko pre nich.

"Zbrojnica!" zakričal Jeremy a vykopol dvere. On si vzal meč, na ktorom bolo niečo napísané, odhadujem, že starojapónskymi znakmi (BTW: Obrázok ). Ja som si vzala Guan Dao (BTW: Obrázok )
Nepredpokladali sme, že s nimi budeme mať silu súperiť. Jedoducho pre krajný prípad.

Pomerne rýchlo sme našli východ. Rozbehli sme sa znova do lesa. Nechápem, kde sa vo mne náhle zobralo toľko energie.

"Keď si to tak vezmeš, sú celkom pomalí" Povedala som zadýchaným hlasom Jeremymu.
"Vlastne, máš pravdu.. Odkedy sme vyšli z hradu, nevidel som ich" Zastavil sa.

Mala som zlý pocit, že to čo sa stalo v hrade, ešte neskončilo. Že RT spustil niečo, čo sa len tak samo od seba nezastaví.
~~~

Zastavili sme na onej lúke. Lukove telo ležalo na zemi. Osvetľovalo ho svetlo mesiaca. Bol to naozaj odporný pohľad. Neďaleko neho stál muž. Pomalým krokom podišiel k nám.
Od strachu sa mi zovrelo srdce.

"Ste prvý, komu sa odtiaľ podarilo odísť" Prehovoril na nás.
Pozreli sme sa seba nechápavým pohľadom. "Ah, prepáčte, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Hugh, som Lovec upírov"

"Lovec upírov?" Povedali sme s Jeremym naraz. "Áno, zabíjam takých, ktorý spravili vášmu kamarátovi toto" Ukázal za seba. "A ty.. " Uprel svoj pohľad na Jeremyho.
"Patríš sem, ku mne"

To bolo na mňa priveľa. "Čože?" Nechápal očividne ani on.

Muž ukázal na meč. "Japónska katana z dinastie Tao. Keď si ju chytil do ruky, stal si sa nemŕtvym. Mal si na výber z veľkého množstva zbraní, no vybral si si práve túto. To dokazuje, že patríš k Lovcom"

Dávalo to zmysel. Jeremy si vzal ten meč zo steny a nie zo stojana ako ja.

Ozval sa hluk. Z lesa vybehlo asi 15 stvorení, tmavohnedej, alebo modrej farby, zvráskavený, bez vlasov, v otraných šatách. Obaja sme pozreli na Hugha.
"Strážcovia, nezastavia sa pokým nezabijú utečencov. Nechcete ich zabíjať? Môžme tu umrieť všetci" Ako môže byť aj v takejto situácii človek tak sarkastický? Neostávalo nám nič iné ako sa do nich pustiť.
~~~

S trhnutím som sa prebudila. Som v nemocnici?
Obzerala som sa dookola. Všetko biele, infúzia napojená na mojú ruku.. Nemocnica. Zhlboka som si vydýchla. Prežila som. Náhle som si však na niečo spomenula.
"Jeremy!"

Do izby vošla sestrička. "Dobré ráno, ako sa cítiš?" Usmiala sa. "Dobré.. " Ani neviem ako sa cítim. Je mi čudne. "Aby som nezabudla, tu máš list s ktorým ťa našli" Položila mi papier na posteľ, doplnila lieky do infúzie a zase odišla.

Drahá Gina,
nemusíš sa o mňa báť. V boji ťa zranil jeden zo strážcov, tak sme ťa s Hughom priniesli do mesta.
Pravdepodobne si nič nebudeš pamätať.
Aysha je v poriadku, je kráľovnou nemŕtych. A mne je lepšie ako kedykoľvek predtým.
V lese nás nehľadaj.. Nenašla by ni nič. Ži akoby sa nič nestalo.

S pozdravom Jeremy

PS: Pozdravuje ťa Hugh a odkazuje, že si máš na seba dávať pozor


Usmiala som sa sama pre seba. Na konci každej cesty začína nová.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 alinia alinia | 6. února 2011 v 16:59 | Reagovat

Úžasné.. Ale Aysha je vporiadku? Veď to sú lovci! :D.. Nemali by ju zabiť? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Adminská kniha                         Adminský chat