Simply real

9. února 2011 v 17:05 | Omen
Je to ďalšia z tých neuveriteľne nudných hodín v škole. Sedím vo svojej lavici a čakám, kým sa pani riaditeľka uráči prísť. 
5... 10... Po 15 minútach strávených pozeraním do steny som si vytiahla svoju MP3-ku a v kútiku duše som dúfala, že sa vybitá batéria v nej nejakým zázračným spôsobom nabila.
Moje prosby však ostali nevypočuté.

Ďalších 5 minút som študovala reklamný plagát, ktorý red nedávnom vylepili na druhej strane ulice. Mám aspoň to šťastie, že sedím pri okne. Jedným uchom mimovoľne započujem, že skupina "bárbin" sa rozpráva o upíroch.

"Ja by som nechcela byť upír. Videla si akú majú neopálenú pleť?"
"Alebo tie kruhy pod očami! Vidíš to? Hrozné!"
"Fúj, predstav si, že niekoho takého stretneš tu v škole"

To je Kim a jej partička slečien. Myslia si, že sú  princezné školy. Kam to ten svet speje..
S pozdvihnutým obočím na nich pozerám a zaujatá témou ich rozhovoru ich sledujem. Aspoň sa pobavím. Po 10 minútach, keď od komentovania ich stavby tela prešli na oblečenie. Pani Mária, kde boli tieto, keď sa rozdával rozum.

Zrazu niektorá z nich pohotovo zmenila tému.
Keď som započula svoje meno, začalo mi tykať v oku. Kvapky mojej trpezlivosti sa pomaly vyčerpávali. A náhle to prišlo.


Úplne bez akéhokoľvek náznaku nadšenia alebo zlosti mi z ruky vyletelo pero ich smerom. Aká náhoda. Trafilo Kim do hlavy a všetci naokolo pozastavili svoju činnosť a z chuti sa zasmiali.
Pozrela sa na mňa zlostným pohľadom. Som presvedčená, že ak by bolo schopné zabíjať pohľadom, už by som nežila. Jediné šťastie, že z fyzikálneho hľadiska je to nemožné.

"Priťahuješ ho, ja za to nemôžem. Sťažuj sa fyzike.. "
 Mykla som plecom a zbňnovu sa zadívala von oknom. Zrak mi prebehol z rušnej ulice na displej mobilu. 
11:23
Ešte 12 minút. No v tom sa stao niečo, čomu som nemohla uveriť.

Zo školského okna mám výhľad do rodinných romov, ktoré sú postavené na druhej strane ulice. V okamihu, keď mojeoči uvideli v okne toho inkriminovaného domu muža v dlhom čiernom kabáte. Skláňal sa nad telom mŕtvej ženy. Zbledla som. No najhoršie na tom bolo to, že z úst mu trčali ostré zuby a bradu mal zašpinenú od krvy. Žeby?!

Nie, žijeme predsa v reálnom svete. Upíri neexistujú. Ale keď... Krv. Nádherná červená krv.
nemohla som od toho obrazu odtrhnúť oči.

Vyprahlo mi v ústach. Potriasla som hlavou a napila sa vody. Nepomohlo. Vypila som celú fľašu, no stále sa nič nezmenilo. Ten ubíjajúci pocit vo mne pretrvával.

Jeho oči sa pozreli mojím smerom.

▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬

S trhnutím som sa posadila. Z hlboka som dýchala a zmätene sa pozerala všade dookola. Všetko tu bolo také.. tmavé. Strach akoby sa z môjho tela vytratil.

S pocitom zvedavosti som sa postavila z postele, na ktorej som doteraz sedela. Nestihla som urobiť ani krok. Otvorili sa dvere.

V nich stál nejaký chlap. Biela košeľa, vlasy onixovej farby mu siahali skoro po plecia a oči jantárovej farby, ktoré podrobne sledovali mňa a každý môj pohyb. Priznávam, že v sebe mal niečo charizmatické, čo ma k nemu neskutočne priťahovalo.
No čo, mám svojský vkus.

Cítila som sa pri ňom taká malá a bezmocná, no zároveň mi dodával obrovskú enerigu. Čudné.

"Ako ti je?" Opýtal sa a úžasne sa pri tom usmial.
"Čože?" Absolútne nechápem, čo tou otázkou myslel. Asi si všimol, že som zmetená. Prešiel popri mne a posadil sa na posteľ.

"No ako by som začal" ľahol si a založil si ruky za hlavou. Sledovala som ho tak pozorne, až som trošku pozabudla dýchať...

"Keď som bol v parku, videl som ťa sedieť na lavičke. Vycítil som, že práve prechádzaš zmenou. Dal som ti napiť zo svojej krvi. Tým si sa stala jednou z Rádu nesmrteľných. Sme upíri, no ľudia nevedia, že im chceme pomôcť. Boja sa nás, preto sa ukazujeme iba na cintorínoch ako rôzne sekty. Vieš, niektorí po zmene bývajú dosť agresívni tak som ťa vzal pod svoju ochranu, aby som ťa naučil všetko potrebné"

"Eh?" S vyvalenými očami som sa pokúšala vstrebať to množtvo informácií, ktoré som sa práve dozvedela.

"A aby som nezabudol, volám sa Dereck, ale v Ráde mám prezývku Len" Ten jeho úsmev, bože.

"Takže, ak som to pochopila. Ja som upír?" Spýtala som sa a on sa nad tónom otázky a výrazom mojej tváre zasmial.

"Presne tak"
Skvelé. Akoby nebolo dosť to, že prepadávam z chémie. Teraz som upír?! Nereálne. Z fyzikálneho hľadiska nemožné!

"Nemusíš sa báť. Všetko ťa naučím, koniec koncov, budeme spolu tráviť dosť času. A ešte jedna vec. Dnes v noci ma Rád stretnutie. Musíš tam ísť so mnou. Dostaneš prezývku a staneš sa právoplatným členom"

Úžasné. Teraz sa dozviem, že som krv cicajúce stvorenie a už dnes večer sa mám začleniť medzi tých, ktorý túto "činnosť" vykonávajú už dobrých pár rokov?
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬

"Predstúp!" zakričal na mňa "hlavný" predstaviteľ Rádu nesmrteľných.

Nesmelým krokom som prišla až ku nemu. "Od dnešného dňa si jednou z nás! Budeme ťa všetci poznať pod menom Nyu!"

Zazneli nadšené výkriky, pískot.. "Hlavný" mi na krk zavesil náhrdelník.
Necklace
 Dav upírov začal skandovať moje meno. Minimálne 5 nasledujúcich minút sa ozývalo iba jediné.
"Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  "Nyu!"  
V ďiaľke som videla, ako sa Dereck usmieva.

Viem, že toto je začiatok niečoho nového a magického. Ak vám niekedy niekto povie, aby ste neverili na nič nadprizodzené, vysmejte ho. Realita je úplne iná. 
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Koffi Koffi | Web | 9. února 2011 v 17:13 | Reagovat

Krásne.. A ten čas si neupravovala :P.. To je Comic Sans.. To nie je obrázok.. A ako im pomáhajú? Akou zmenou?

2 Yuna Yuna | Web | 10. února 2011 v 17:21 | Reagovat

fuuuuuuuuha :D uzasneeeee:D awaaa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Adminská kniha                         Adminský chat